1968
Roku 1968 som mal dvanásť. Dosť na to, aby som už niečo chápal, málo na to, aby som mohol všetkému rozumieť. Dnes viem, že vtedy nechápala a nerozumela väčšina a niektorí dokonca nechápu a nerozumejú dodnes.
Ráno 21. augusta som vošiel do kuchyne, mama stála chrbtom, umývala v drese riady. Mala nahlas pustené rádio, vzrušený hlas oznamoval, že nás v noci vojensky obsadili. Poslala ma kúpiť chlieb. Pred obchodom už čakalo dosť ľudí, väčšinou deti. Chlieb nemali, mali sme čakať, až dopečú a privezú. Spočiatku sme sa nenudili. Po ceste šla kolóna vojenských áut, na boku mali zvislý biely pás, od Bratislavy smerom na sever občas letelo veľké lietadlo. Párkrát sa pri nás pristavilo auto, rozdali nám mimoriadne vydania novín. Niektorí mali tranzistorové rádiá, stále bolo o čom hovoriť. Nikto to nečakal, že socializmus s ľudskou tvárou bude potlačený brutálnou vojenskou silou. A súdruhovia neskôr celú normalizáciu robili všetko pre to, aby každého presvedčili, že pravá tvár socializmu je neľudská.
O tom, že tento deň bude iný ako ostatné prázdninové dni, mohli dopredu vedieť iba tí, čo poslali pozývací list. Dodnes nevieme, či návštevu pozvali presne na deň a hodinu a či návšteva, ako každá slušná návšteva, prišla presne. Asi nie, lebo slušná návšteva príde radšej o niekoľko minút neskôr ako skôr, aby navštívení už boli na návštevu pripravení. Pre našu rodinu to úplne obyčajný deň nemal byť, moja mladšia sestra je Jana. Nepamätám sa, ako sme si vtedy pripomenuli jej meniny, ale odvtedy si vždy pripomíname, že má meniny práve v tento deň. Ešte jedna vec sa jej nechtiac podarila. Svadbu mala začiatkom deväťdesiatych rokov, rok si nepamätám, ale deň sa neskôr stal vďaka Usámovi nezabudnuteľný. Bol 11. september.
Priateľská pomoc, ako vtedy okupáciu nazývali, potlačila kontrarevolúciu veľmi rýchlo. Prvé číslo humoristického časopisu Roháč po auguste 1968 malo cez hlavičku pás s textom 1. ČÍSLO PO POTLAČENÍ KONTRAREVOLÚCIE (nasledujúce číslo tiež, len s číslicou 2; ďalšie číslo však už bolo bez tohto pásu s textom). Na obálke kresba Jozefa Scheka. Mapa Československa pokrytá pásmi od tankov s textom Poľnohospodári hlásia: MÁME POORANÉ.
Veľkú časť prázdnin som býval u babky a dedka. Dedko bol horár, horáreň bola v perneckej doline pod pezinskou Babou. Keď som ešte nechodil do školy, chodievali sme autobusom z Pezinka na Babu. Cesta samá zákruta, autobus sa zložitými serpentínami šplhal k horskému priesmyku. Z Baby sme po strmom chodníku zišli dolu do doliny k horárni. Začiatkom šesťdesiatych rokov začali cestu rekonštruovať a niekoľko rokov bola uzatvorená. Autobus končil pri pezinskom kameňolome, odtiaľ sme museli peši, čo bola cesta na pol dňa. V lete 1968 cestu cez Babu konečne dokončili. V auguste po nej tiahla kolóna tankov. Tanky nerobia asfaltu dobre, najmä v zákrutách, prechádzajú ich šmykom. Z novej cesty zostala drť.
Veľká skupina vojakov sa usídlila v Lindavskom lese medzi Častou a Budmericami. Áno, je to ten les, ktorý siaha až k Domu spisovateľov. V Častej mu hovoria Hájiček. Vojaci tam zostali aj cez zimu. Často sme tam videli pristávať vrtuľníky. Keď sme chodievali večer autobusom z Modry, pomedzi stromy sa mihalo množstvo svetielok. Pôsobili tajomne až rozprávkovo. Keby sme nevedeli, aké sú to svetlá, mohli sme ich viac obdivovať.
Ruštinu sme sa potom v škole veľa neučili, dnes by sa dalo povedať, že sme boli vďaka súdruhovi učiteľovi disidentmi. Súdruha učiteľa radšej menovať nebudem, nech nemá zbytočné problémy, niektoré veci sa zasa až tak veľmi nezmenili. Na prvej hodine ruštiny po okupácii nám prečítal niekoľko úryvkov. Poľsky, nemecky, bulharsky, rumunsky a nepamätám si presne, ale možno aj po maďarsky. Kto správne odpovedal, ktorý úryvok bol rusky, dostal jednotku. Alebo iba pochvalu? Na to, že sme sa ruštinu už dva či tri roky predtým intenzívne učili, bola odpoveď pre všetkých veľmi ľahká. Nevedeli síce úplne všetci, ale tí, čo nevedeli, nevedeli aj tak nič. Okrem toho bol súdruh učiteľ aj svojím spôsobom národný buditeľ. Založil v Častej miestnu organizáciu Matice slovenskej a každý týždeň mal v miestnom rozhlase informačné a vzdelávacie vysielanie. Začínalo a končilo piesňou Kto za pravdu horí. Po Palachovi mu to zatrhli. Ale so sabotovaním vyučovania ruštiny to k našej spokojnosti pokračovalo ďalej, až do deviatej triedy. Horšie to bolo na strednej škole v Prahe. Tam nás učila ruštinu pravá, zrejme prisunutá, Ruska. Bola presvedčená, že rusky vieme, veď sme sa ruštinu už päť rokov učili. Inak ako rusky sa s nami ani nebavila, často sme nevedeli, čo vlastne chce. Vedeli sme, že hovorí rusky, to jej však zjavne nestačilo. Asi aj na iných školách vtedajšieho Československa boli disidentmi, väčšina mala na polročnom vysvedčení päťku. Ale to sú už iné spomienky, to už zúril krutý normalizačný proces.
Rak 2008
