Načo blúdiť, istôt nám treba
Dvadsať rokov je dosť veľká časť života. Pre niekoho iba pätina či štvrtina, ale pre mnohých až tretina či ešte viac. A tiež: ktorá časť života to je. Nevyberiete si. V roku 1989 som mal tridsaťtri rokov. Asi som mal šťastie. Prežil som dvadsať rokov, ktorých sa už Ježiš nedožil. Alebo som mal smolu. Niekde som čítal, že kto mal vtedy viac než tridsať, ten bude už do konca života iba dobiehať, adaptovať sa na novú situáciu budú schopní už iba mladší. Ono to štyridsaťročné putovanie po púšti má asi svoj logický význam. Ale čo s ním u nás, kde sa všetko mení častejšie? Niekedy častejšie ako po dvoch desaťročiach. Ak nechám bokom svetové vojny, ktoré sú tiež zásadnými zmenami, pripomeniem iba niekoľko letopočtov za posledných sto rokov: 1918, 1939, 1948, 1968, 1989 a 1998. Kde tam je štyridsať rokov? Veď nieto ani kedy po tej púšti chodiť! A chceli sme vôbec? Alebo, ako hovorí Tomáš Janovic o období Február 48 – November 89: Aj my sme blúdili 40 rokov po púšti, žiaľ, neviedol nás Mojžiš. Nechcem súdruhov porovnávať s nikým, ale ani to sa im nepodarilo. Aby nás niekto viedol. Veď hneď na začiatku nechal prvý medzi rovnými bezdôvodne zavraždiť druhého prvého medzi rovnými.
Dobre, bol to neslobodný vražedný režim, ktorý bol navyše na večné časy. Prišla sloboda, nežná slobodienka, skončili hrôzy komunizmu a čo prišlo? Slobodná vôľa ľudu. A s ňou hrôzy mečiarizmu, dnes už premlčané mlčiacou väčšinou, ale bola to slobodná voľba a slobodné mlčanie väčšiny. A to bola ešte väčšia hrôza ako hrôzy komunizmu. A potom prišli pre inú väčšinu hrôzy dzurindizmu, pretrpené trpiacou väčšinou a dnešné hrôzy ficizmu, zatiaľ nepremlčané, ale ešte ani nepretrpené.
Zdá sa mi, že nemáme ani tak problém s menšinami, najväčším naším problémom je niekoľko trpiacich a mlčiacich väčšín.
***
V polovici deväťdesiatych rokov vyhlásila hudobná stanica MTV súťaž na animovaný klip na tému závislosť. Súťaže sa zúčastnili stovky klipov, pár aj zo Slovenska. Všetky sa vraj rázne vysporiadali so všetkými možnými závislosťami, od fajčenia, cez alkohol po všetky možné druhy drog. A, samozrejme, s pozitívnou motivačnou pointou. Nevidel som ich, ale také bolo vyjadrenie MTV k súťaži. Víťazný klip, ktorý vysielali bol výnimkou, potvrdzujúcou pravidlo. Nebojoval proti fajčeniu, alkoholu či drogám, ale bol na tému závislosť. Na koľajniciach stál muž. Zrazu bolo počul rútiaci sa vlak, v poslednej chvíli uskočil a bežal preč od koľajníc. Po chvíli zastavil, počul cvrlikanie lúčnej hávede, spev vtáčikov, šum vetríka. Hrôza z tajomného neznáma bola pre neho taká silná, že sa vrátil späť na koľajnice. Tam sa upokojil, to bola jeho sociálna istota. A ďalší rútiaci sa vlak, ktorému ledva uskočil, bol jeho radostný adrenalín.
Čo viac čakať od života? Istotu a trochu toho potešenia. A nejaký ten optimizmus do budúcnosti. Máme sľúbenú širokorozchodnú železnicu, hazardnú vášeň ukojíme maďarskou kartou a budeme si vládnuť sami až do posledného ukradnutého špendlíka.
***
Woody Allen nakrúti pravidelne každý rok jeden film. V roku 1990 mal premiéru film Alica, ktorý začal písať cez leto 1989. Možno je to náhoda, ale doktor Yang v ňom hovorí: „Sloboda je hrôzostrašná myšlienka.“
Sloboda je možno hrôzostrašná myšlienka, ale slobodný život môže byť ešte hrôzostrašnejší, a to ani nemusíte žiť v New Yorku.
Rak 2009
